UPOZORNĚNÍ: Stránky obsahují militantní, drastické
a potenciálně psychicky nebezpečné informace.
Může-li vás to jakkoliv poškodit, tyto stránky opusťte!!

OHLAS č. 101

Ahoj Marek,

dobrý článok. Nechcem hodnotit zásah ruskej protiterostickej jednotky a ani iných podobných jednotiek. Ono od stola s počítačom to vyzerá inak ako v reále.Možno zaujme pár mojich zážitkov z mojich ciest do Ruskej federácie.

Keď som tam išiel v roku 2000 „sólo“, za mojimi kamrátmi na Ural, tak som strávil niekoľko dní v Moskve. Bol to pre mňa celkom poučný zážitok. Vždy ma zaujímaly zbrane, no pozeral som na ne skôr ako na zaujímavé technické vecičky a nie ako na smrtiace a mrzačiace nástroje. Udivovalo ma koľko kevralových vrstiev dokáže prestreliť to a ono strelivo, aký smrtiaci dosah má granát typu X alebo protipechotná nášlapná mína typu Y. Počas mojich potuliek po Moskve, keď som hľadal rôzne pre mňa dôležité inštitúcie, tak som videl kopec mladých chlapov, či skor ešte chlapcov vo vojenských uniformách,  na vozíčkov, s odrthnutými, či amputovanými nohami, bez rúk, či so znetvorenými tvárami. Ono, už aj špecialne čakárne pre vojenských invalidov na železničných staniciach nútia človeka sa zamyslieť a prehodnotiť svoje doterajšie názory, zvlášť ked si na tom vozíčku predstaví seba. Bol som vtedy veľmi rád, že mňa nikto neposiela na miesta odkiaľ sa už nemusím vrátiť.

No ale aby som sa vrátil k téme. Vtedy som mal skoro príležitosť sa zúčastnit teroristickej akcie jaksi naživo. Bohužial buď v roli obete alebo prinajlepšom diváka. Mal som naplánovaný deň odchodu z Ruska, ale bohužiaľ /či skôr vďaka Bohu/ sa mi na ten deň nepodarilo kúpiť lístky do Moskvy. Takže chtiac nechtiac som vycestoval už o deň skôr.Mojím obľúbeným miestom v Moskve je Puškinovo námestie. Pri návrate som tam strávil dosť času. Takže som prežil v Moskve krásne slnečné popoludnie a večer spokojne nastúpil do vlaku domov. Vlastne až doma som sa dozvedel, že cca 20 hodín po mojom odchode vybuchla v podchode Puškinovho námestia bomba a zabila 12 ľudí. Keby som cestoval podľa plánu, tak by som sa tam v tom čase nachádzal. No nebolo mi potom všetko jedno.

Ja osobne považujem akekoľvek sympatizovanie s teroristami sa za zvrhlé. Tá bomba si nevyberá, si s nami alebo proti nám. Stačí byť na nesprávnom mieste v nesprávny čas, bum a koniec. Sotva bude niekoho hriať myšlienka, že to čo sa mu stalo, je v rámci „šľachetných“ princípov národnooslobodzovacieho boja. Snáď len sebevraha, ktorý to na sebe odpáli.

Čo sa týka médií, tak obsultný súhlas.Pripadá mi, že naše média priam dychtia priniesť senzačnú správu o brutalite alebo neschopnosti, ruských vojakov, či iných bezpečnostných zložiek RF. Úspešné zásahy sú bagatelizované alebo spochybňované. Rôzni „odborníci“ z novín, televízie ich podrobujú zdrcujúcej kritike. Občas mi pripadá, že najviac profíkov zrejme nie je ani tak v radoch bezpečnostných zložiek, ale v radoch redaktorov a ochrancov ľudských práv. Ale tie ich „rozumy“ sa objavujú až vtedy, keď je po všetkom. Proste píše sa len to čo niekomu pasuje. V počiatkoch, Čečenského konfliktu sa písalo hlavne o úbohých Čečencoch, ale o tom, že tam bolo kopec prípadov, kedy Rusa idúceho po ulici vtiahli do auta, odviezli za mesto a tam zavraždili už nie. Ruské ženy si v tomto prípade požili dlhšie, tie najskôr znásilnili až potom zavraždili. Žiadna žena nesmie umrieť ako panna.

Priam príkladný veriaci. A potom si človek pozrie v TV besedu o tom aký je islám tolerantný. Ten dnešný rozhodne nie./aspoň v podaní niektorých skúpín/ Obrazky muža, ženy a ich 4 malých detí s podrezanými hrdlami, by asi tiež nelahodili oku Slovenského alebo Českého diváka. Stalo sa to zrovna v čase, keď som tak trochu uvažoval o ceste do Machačkaly. Nechal som si radšej zájsť chuť.

Ešte by som zareagoval na príspevok č. 8, od Vojtu. Nie je tak úplne pravda, že vo všetkých Rusoch je voči Čečencon len nenávisť. Napríklad to zavraždenie Čečenskeho dievčaťa/bola snajper/, Ruským plukovníkom. Debatoval som o tom s chalanmi z našej gruppy a skoro všetci to odsúdili.Mali ju postaviť pred súd a súdiť. Aj podľa nich to bola sprostá vražda.

A ešte trochu k nenávisti. Ono je to niekedy zložité, mať rád, respektíve nepociťovať nenávisť, zvlášť v prípadoch, keď sa snažíte zostať stranou a niekto vás do toho zatiahne. Aby som to trochu podporil. Jedného večera sme tak sedeli na brehu krásnej riečky, opekali ryby, popíjali vodku a bavili sa o všetkom možnom. Chalani sa ma pytali na rozdelemie Československa a jeden Kaukazan sa ma spýtal, či u nás bola vojna. Ja som tak trochu s údivom odpovedal, že samozrejme, že nie.On mi hovorí: – vieš Peter, keď sa to u nás začalo deliť, nechcel som sa pridať ani na jednu ani na druhú stranu, veď som s tými ľuďmi žil dlhé roky v jednej dedine. Lenže raz som prišiel domov, chalupa vypálená, žena, deti, moji rodičia, všetci zavraždení. Tá nenávisť čo do mňa vošla, to bolo niečo hrozného. Vzal som samopal a šiel robiť to isté. Trvalo to 4 roky, každú noc so samopalom pod hlavou.- Dneska žije o pár tisíc kilometrov ďalej, začal nový život. A ak by som napísal svoje pocity, tak to bol jeden z najdobrosrdečnejších ľudí akých som stretol.

Takže asi tak. Niekto vraždí v mene náboženstva, niekto v mene iných pohnútok, a niekto sa chce len napakovať. Všetko je to marast, keď umierajú nevinní ľudia. Všetkých tých veĺkých,  malých führerov či už politických alebo náboženských, ktorí v ľudoch vyvolávajú pocity nadradenosti, nenávisti by mali niekde spoločne izolovať, nech sa žerú medzi sebou a nám ostatným nech láskavo dajú pokoj.

 

Peter A.

sinuhe@seznam.cz